Prečo sme sa rozhodli presťahovať?

Škandináviu som mala od gymnázia zafixovanú, ako miesto, na ktoré by som sa raz veľmi rada išla pozrieť. Doteraz sa pamätám s akým obdivom som si čítala tých pár strán venovaných Škandinávií v učebnici z geografie. Vysoká životná úroveň, pokrokovosť, rovnosť pohlaví a príjmov, ochrana životného prostredia a krásna príroda, to boli dôvody, prečo ma tieto krajiny tak oslovili. V tom čase som ešte aj dovolenku v týchto krajiných brala ako niečo nereálne. A teraz! Teraz ešte stále predýchavam nadšenie z toho, že sa sem minimálne na pár rokov s celou rodinkou presťahujeme. Ja a môj manžel Viktor, náš syn Viktorko a náš štvornohý synátor, francúzskobuldočkovského rodu, Barney.


PaperJournal4 2png

Naše rozhodnutie presťahovať sa do zahraničia v nás dozrievalo už dlhšiu dobu. Niekoľkokrát sme premýšľali nad bývaním v Rakúsku, zopárkrát sme si boli pozrieť nejaké nehnuteľnosti, ale vždy sme sa zhodli na tom, že to nateraz necháme tak a ostaneme v Bratislave.

Keď sa nám narodil náš drobec, čoraz viac som začala premýšľať nad tým, či naozaj bude pre Viktorka najlepšie, aby vyrastal v Petržalke. Ja mám Petržalku veľmi rada, dala mi neskutočne veľa. Na Ekonomickej univerzite som spoznala svojho manžela a prežila zábavný študentský život. V Petržalke sme si s Viktorom na niekoľko rokov prenajali malú garzónku, ktorá nám ukázala, že si vieme užiť svoju prítomnosť aj na pár metroch štvorcových, bez ujmy na zdraví. =) O pár rokov neskôr sme si tu kúpili náš byt, ktorý nám svojou prítomnosťou okamžite zútulnil náš psík Barney. V našom byte som si, s podporou mojho manžela, začala budovať kariéru fotografky a pred necelými dvoma rokmi, sme si sem v malom vajíčku prvýkrát priniesli nášho Viktorka.

Aj napriek tomu, že sa nám v Bratislave žilo a ešte aj žije dobre, plánujeme minimálne pár rokov žiť mimo Slovenska. Prečo? Dôvodov je viac. Tými najdôležitejšími pre nás sú osobný a kariérny rozvoj. Myslím si, že vďaka tejto veľkej zmene získame nové životné skúsenosti, spoznáme novú krajinu, kultúru a určite aj mnoho nových zaujímavých ľudí. Ja osobne sa veľmi teším na to, že budem môcť každý deň aktívne využívať anglický jazyk a dúfam, že sa priučím aj švédštine. Momentálne využívam svoju angličtinu len pasívne pri pozeraní filmov a seriálov na Netflixe. Asi ako väčšina z nás. Vďaka čomu mám celkom dobrú slovnú zásobu, avšak v momente, keď mám používať angličtinu aktívne narazím na blok. Častokrát hľadám správne slová a občas to zo mňa ide ako z chlpatej deky. Myslím, si že najlepším liekom na tento môj blok, je hodiť sa do hlbokej vody. Byť nútená komunikovať v angličtine na dennodennej báze v rôznych situáciách (či už na úradoch, v škôlke, v obchodoch, s novými známymi atď) mi dá oveľa viac ako akýkoľvek kurz cudzieho jazyka. Jaaaj, keď si spomeniem, ako som sa na základnej škole čudovala načo sa mám učiť angličtinu, veď kedy a kde ju len vo tom našom Veľkom Krtíši využijem. =P Jaaaj mladosť pochabosť. Ale v tom čase by ma ani nenapadlo, že by som niekedy žila mimo tohto mestečka.

A čomu môžeme poďakovať, že sa celé toto naše sťahovanie uskutoční? Na začiatku celej tejto našej cesty bola fľaška bieleho vína! A myslím to vážne! =) Ešte teraz si pamätám ako sme s manželom popíjali večer pri Netflixe vínko. On si prezeral LinkedIn a narazil na inzerát s pracovnou pozíciou, ktorá sa mu zapáčila. V tom čase sme už boli dohodnutí, že si skúsi nájsť prácu v Škandinávií. Keď mi ukázal daný inzerát hneď som mu povedala, aby tam poslal životopis. Musím povedať, že celé výberové konanie bolo podľa mňa celkom náročné, ak to porovnám s tým, ako pohovory prebiehajú u nás. Pohovor mal niekoľko kôl. A ak ste ako my dvaja s mojim manželom a namotávate sa na miesto, kde by ste sa mohli presťahovať cez sociálne siete, fuuuuuuuu, vtedy veru tých niekoľko týždňov čakania na výsledok, dokáže dať zabrať. Asi ani nemusím písať, ako veľmi sme sa tešili, keď manželovi zavolali, že budú radi ak sa stane súčasťou ich tímu. Som taká hrdá na môjho Viktora. Som si istá tým, že sa v novej práci nielen veľa naučí, ale svojimi vedomosťami a skúsenosťami aj obohatí tím, do ktorého sa pridá. Budem ho rada podporovať v tomto kariérnom kroku, tak isto ako po celé roky podporoval on mňa vo fotení.

Niekoľko známych mi písalo, či sa nebojíme šťahovania s malým dieťaťom. V našom prípade bol náš synček hnacím motorom celého tohto procesu. Ja pochádzam z menšieho mestečka a aj keď sa mi život v Bratislave páči, nejak som si nevedela predstaviť, že by náš syn vyrastal v Petržalke. Sťahovať sa do dediniek v okolí Bratislavy sa mi veľmi nechcelo. Z predstavy pravidelného dochádzania do Bratislavy alebo Viedne, sa mi doslova ježili chlpy na rukách. Fakt obdivujem všetkých ľudí, ktorí na toto majú nervy. Pre mňa je to vysoko adrenalínový šport, vďaka ktorému by som asi do 35ky kompletne ošedivela. Keď sme si zistili viac informácií o mestečku vo Švédsku, do ktorého sa budeme sťahovať, boli sme nadšení. Malé multikultúrne mestečko uprostred krásnej prírody. Pre naše momentálne potreby ako stvorené. Za veľké plus považujem aj fakt, že manžel konečne nebude musieť pravidelne dochádzať do práce. Momentálne pracuje vo Viedni a počas dní, keď musí ísť osobne do officu, strávi v aute niekedy aj viac ako 2 hodiny denne. Čo vás v prípade, ak máte malé dvojročné dieťa, oberá o mnoho spoločne stráveného času.

Prečo si myslím, že sťahovanie prospeje nášmu drobcovi? Predovšetkým kvôli tomi, že bude od malička v multikultúrnom prostredí. Älmhult je síce malé mestečko, kvôli práci sem však dochádza veľa ľudí nielen v rámci Švédska, ale sa sem sťahuje aj mnoho ľudí/rodín z celého sveta. Čo viac môžete dať svojmu dieťaťu ako možnosť nasávať rôznorodosť kultúr a učiť sa cudzie jazyky od útleho detstva?

Do Švédska neodchádzame s tým, že v tejto krajine bude všetko dokonalé a presne podľa našich predstáv. Ešte nevieme či sa tam usadíme, alebo či sa o niekoľko rokov nepresunieme niekam inam. Chceme si však vyskúšať život v krajine, ktorá sa približuje (teda aspoň podľa toho čo sme zatiaľ načítali a vypočuli) k naši predstavám o krajine s vysokou životnou úrovňou. Rátame s tým, že minimálne pár mesiacov nám dá sťahovanie a zabývavanie sa poriadne zabrať, ale my to zvládneme, spolu ako rodina. A už teraz sa teším na fotky, ktoré tam nafotím. Jediné v čo mi ostáva dúfať, je to že mi pritom neodmrznú prsty na rukách. =)